Rozhovor s moderátormi senického klubu Nezábudka: Duševné zdravie mladých ľudí
Petra Hofierková – peer konzultantka Ligy za Duševné zdravie, moderátorka klubu Nezábudka v Senici a Galante
Monika Grepiniakova – psychologička, moderátorka klubu Nezábudka v Senici
Rado Praženka – peer konzultant Ligy za Duševné zdravie, moderátor klubu Nezábudka v Senici
Tak na začiatok, čo je Liga za Duševné zdravie?
Petra: Liga za Duševné zdravie, je nezisková organizácia, ktorá na Slovensku pôsobí už skoro 30 rokov a robí rôzne projekty, ktoré sa týkajú pomoci ľuďom v oblasti duševného zdravia. Jedným z nich sú aj kluby Nezábudka, ktorý sme rozbehli v novembri 2023. Tieto kluby boli požiadavkou ľudí z predchádzajúceho projektu Spolutvorba, kde sme zisťovali od ľudí po celom Slovensku, ktorí pracujú v systéme starostlivosti o duševné zdravie, ich predstavy, ako by tento systém mal fungovať, čo v ňom funguje, nefunguje, ako by to mohlo vyzerať inak. Jednou z tých predstáv bolo, že by sa chceli niekde stretávať a rozprávať sa o svojom duševnom zdraví.
Čiže podporná skupina pre ľudí, ktorí majú nejaké duševné problémy?
Petra: Môžu, nemusia. Môže prísť široká verejnosť. Nie je to len pre ľudí, ktorí sa potýkajú s nejakými problémami, ale môžu prísť aj napríklad rodinní príslušníci týchto ľudí alebo ktokoľvek kto má chuť sa rozprávať o svojom duševnom zdraví.
Čo sa týka mladých ľudí, k téme ich duševného zdravia sa rok čo rok pristupuje čoraz otvorenejšie. Mladí ľudia už sa nehanbia povedať, že trpia úzkosťami alebo depresiou, možno tak ako to bolo kedysi v minulosti, a čoraz častejšie sa stretávame s názormi, že ide iba o nejaký trend, že si to tie „decká“ vymýšľajú. Čo si o tom myslíte?
Petra: Sama mám dve deti v tínedžerskom veku a ja by som to osobne vôbec nenazvala nejakým trendom. Vnímam, že naše detstvo bolo úplne iné a nedá sa porovnávať moje detstvo s detstvom mojich detí. Mladí ľudia sa potýkajú s úplne inými výzvami ako sme sa potýkali my. Vnímam aj to zrýchlenie doby, ktoré nastalo za posledné desaťročia, internet a podobne. Nehovoriac o tom, že je tu aj situácia vojny na Ukraine alebo situácia, kedy boli zavretí doma počas pandémie, kedy určite cítili aj nejaké ohrozenie. Veď nikto sme nevedeli ako sa to bude vyvíjať. Všetky tieto veci vplývajú na duševné zdravie. Za mňa, nie je to trend. Je to tak ako to je a potrebujeme sa o tom veľa rozprávať a počúvať tých mladých ľudí.
Monika: Niekedy tam nastane taký nesúlad medzi generáciami. Tá generácia predtým, označí ako trend, že títo mladí sa tak otvorene rozprávajú o tom čo ich trápi a môže to byť niekedy pre tú inú generáciu ohrozujúce. Oni sami napríklad zažívali v detstve aj nejakú úzkosť, depresiu ale vtedy to bolo také tabu, že sa to neriešilo. Teraz tým, že títo mladí sa vedia o tom otvorene rozprávať, tak v tej generácii predtým, to môže otvárať staré rany. Je to vlastne jedna z foriem obrany, že neriešim. Kedysi toto bola taká stratégia. „Nerieš.“ „Buď ticho.“ „Zavri sa do izby.“ Takýmto spôsobom sa pristupovalo k smútku. Keď bola dobrá nálada, vtedy to bolo prijateľné ale akonáhle prišiel smútok, hnev, negatívna emócia, tak boli nútení potlačiť ju.
Myslíte si že je tam nejaký určitý uhol závisti, že „Keď som sa s tým ja musel vysporiadať, tak musíš aj ty.“ ?
Monika: Môže to byť tak, že to čo platilo na mňa, tak môžem aplikovať na ostatných. Či závidia tej mladej generácii, si netrúfam povedať. Skôr, je to to prvé naučené čo poznajú a pokiaľ nad tým nerozmýšľajú tak použijú takú tú reflexnú odpoveď. Stretávam sa čoraz častejšie aj s tým, že už aj tá generácia prehodnocuje svoje výchovné postupy, už sa dokáže oveľa otvorenejšie s tými tínedžermi baviť, už to aj pre nich prestáva byť tabu téma, no zároveň sa im tam otvárajú tí démoni ktorí boli potlačení. Napríklad začne chodiť na terapiu 15 ročné dieťa, lebo má depresiu a skončí to u toho, že 45-50 ročná mama chodí tiež, lebo zistí, že aj ona má čo riešiť.
Rado: Ja si netrúfam si povedať, že je to trend. Viem zo svojej strany, že som tiež zažil traumatické obdobie v detstve a nebolo to nijak komunikované, či už zo strany rodičov, blízkej rodiny alebo učiteľov. V podstate som si to musel nejak sám v sebe vysporiadať. Je dobré, keď sa dá s kým porozprávať. Už aj na školách sa objavujú psychológovia, čo je veľmi dobre. A určite je to dôležité, lebo mal som skúsenosti aj so šikanou a v podstate sa to riešilo len takým spôsobom, že ako som to ja dokázal podať, ale tá pomocná ruka bola ťažšie podateľná ako teraz.
Myslíte si, že prístup k duševnému zdraviu je dnes adekvátny?
Petra: No adekvátny si nemyslím. Bolo by lepšie keby takéto podporné tímy boli naozaj na každej škole a boli efektívne. Nie je to ešte zatiaľ tak, ale sú školy, kde už vidím z vlastnej skúsenosti, že to funguje. Obe moje deti sú na školách a majú svoje individuálne vyučovacie plány a prešli sme niekoľkými školami, kým sme našli takú, kde tieto tímy fungujú a sú naozaj podporné. Keď sa človek snaží, nájde, ale nie je to pravidlo. Čo si myslím, že je škoda, tak zdá sa mi, že majú školskí psychológovia dosť zviazané ruky, pretože na to, aby poskytli nejakú podporu, potrebujú podpis rodičov a tí často nechcú vidieť, že majú ich deti nejaký problém, tak nedávajú povolenie, že môže ten psychológ pracovať s ich dieťaťom.
Takže by bola potreba, aby boli rodičia otvorenejší?
Petra: Áno. Tiež si myslím, že často to býva aj o rodičoch. Rodičia sa tvária, aspoň z mojej skúsenosti, že moje dieťa nemá žiadne problémy. Všimla som si, že keď mi napríklad pípne na Edupage, že zajtra je prednáška o bodyshamingu, tak mnohí rodičia napíšu, že moje dieťa to nepotrebuje a podobne. Zatvárajú si pred takýmito témami oči.
Myslíte, že keď dieťa prejaví, že má nejaký duševný problém alebo nejaké ťažkosti, tak to ten rodič môže vnímať ako zlyhanie?
Petra: Určite aj ja sama som sa s tým potýkala, že čo som spravila zle. To je podľa mňa úplne taká automatická reakcia, že človek najprv hľadá v sebe chyby, či ako rodič nezlyhal vo výchove a podobne. Ale zase závisí na tom, ako sa o seba postará ten rodič, až potom dokáže pomôcť svojmu dieťaťu.
Monika: V podstate systém ako tu funguje štúdium psychológie a potom práca ako taká nie je ešte nastavená na tento svet. Funguje to 100 rokov za opicami. Častokrát tie deti, ktoré sú hlboko traumatizované, sa po pomoc dostávajú veľmi neskoro, až vtedy, keď sa musí volať RZPčka. Adekvátna pomoc sa mu začne dostávať až keď je hospitalizované , pretože tam už sa nikto nepýta či môže chodiť psychológovi, psychiatrovi, už keď sa dostane do rúk lekára, tak sa mu dostane tej pomoci, akú by potrebovalo možno o 2 roky skôr a neskončilo by na tom tak zle. Dostupná psychologická pomoc a podpora tu je, ale nedostáva sa častokrát tam kde je treba. V dnešnej dobe, keď sú uvedomelí rodičia, ktorí podpíšu svojim deťom, že môžu chodiť školskému psychológovi, tak decká tam prídu pokecať, niekedy zistia, mám problém, nemám problém, som otvorený riešiť to s psychológom, nezostávam s tým problémom sám, a takýmto mladým sa kráča životom ľahšie. Potom sú tu mladí, ktorí sú traumatizovaní, možno týraní, zneužívaní, napríklad od blízkych, a keďže napríklad mama chce ochrániť ten „obal“ tej rodiny, tak to nepodpíše, lebo je to ohrozujúce a tam, kde by bolo najviac treba, sa to nedostane.
Takže rodičia sú vlastne tí, na ktorých tá pomoc dieťaťu stojí a padá.
Monika: Áno. Samozrejme, aj to dieťa je samé za seba zodpovedné, čiže keď to budú čítať aj mladí, nemusia zostať z toho nejaký zúfalý, pretože oni majú možnosti. Môžu sa napríklad ísť porozprávať k svojej kurátorke na sociálno-právnu ochranu detí a môžu požiadať o pomoc. Tá pomoc môže byť aj taká, že ten rodič bude povinný poskytnúť dieťaťu psychologickú pomoc. Dokonca tá kurátorka to môže to aj súdne vymáhať od tých rodičov ale tam už musí zasiahnuť nejaká tá štátna moc. Keď má niekto pocit, že potrebuje pomoc, že je v nejakej rodine, kde je mu ubližované, tak sa môžu zdôveriť aj školskej psychologičke, ktorá to nahlási. Môže sa zveriť učiteľke, ktorá to nahlási. Môže sa zveriť kamarátovi, kamarátke, ktorý si povie fúha, no tak toto je naozaj vážna vec, ja to nahlásim. Môže ísť rovno na políciu alebo na sociálno-právnu ochranu. Každopádne keď to povie nejakému dospelému, tak ten by to mal riešiť a podať trestné oznámenie.
Čo majú robiť mladí ľudia, ktorí sa boja vyhľadať pomoc, lebo sú ohrození svojou rodinou alebo sa boja, že sa na nich druhí budú pozerať cez prsty?
Petra: V prvom rade možno rozprávať sa s niekým komu dôverujem, napríklad kamarát alebo rodič. Vždy je niekto komu tak najviac dôverujem. Ak nie to, tak sú rôzne anonymné linky, napríklad IPčko a tam už vedia nasmerovať deti na tú pomoc. Najdôležitejšie mi príde nezostávať s tým sám. Proste rozprávať, rozprávať, rozprávať aj keď mám z toho strach. Tiež je dôležité zvýšiť prevenciu a ochranu. Napríklad, že by sa deti v škole učili ako spolu vychádzať, ako sa spolu rozprávať, ako vnímať empaticky toho druhého a podobne. Mávať častejšie také tie hodiny, kde sa môžu rozprávať o všeličom, kde môžu „vypustiť paru“, aby vedeli, že sú tu ľudia, ktorí ma počúvajú, ktorých môžem počúvať ja a pripraviť sa lepšie do života s nejakou psychologickou výbavou. Vidím v mladých takú dobrú víziu. Mám v nich dôveru, že prídu a zmenia to tu. Skôr prevencia ako zachraňovanie tých stavov ktoré tu už sú.
Rado: V prvom rade, treba prekročiť stigmu tej spoločnosti. Samozrejme, ten prvý kontakt s chorobou je vždy náročný, či už pre rodinu, kamarátov a okolie, ale, ako hovorí kolegyňa, treba veľa o tom hovoriť. Musí to prísť do štádia, že to bude bežné a normálne, ako obyčajný soplík alebo chrípka. Aby tie deti vedeli pomenovať bežné prirodzené emócie a nedusili to v sebe.
Monika: Ten strach je úplne normálny pre hocijakú vec, ktorá je pre nás neznáma. Čoho sa bojím? Normálne si to tak pomenovať, bojím sa že ma odsúdia, že sa strápnim, že sa niečo odhalí, a potom už sa koľkokrát tak lepšie kráča. Keď nadviažem na to čo Petra hovorila, potrebujem sa zdôveriť kamarátovi s niečím, čo ma ťaží, tak niekedy nie sú pripravení na to, aby počuli také závažné veci a môžu zareagovať zo strachu. Je to prirodzené, že my si vždy vyberieme blízkeho komu dôverujeme, ale keď si napríklad mňa, ako pätnásťročnú tínedžerku, vybrala kamarátka aby sa mi s niečím zdôverila, tak niekedy môžem zareagovať, že to fakt? Ježiš. Alebo sa na tom zasmejem, nejakým spôsobom zareagujem neadekvátne. Nech sa nezľaknú, že ich neprijali. Častokrát aj ten, ktorému sa zdôverím, je z toho v šoku, že fúha, čo mám teraz povedať? Poviem moju skúsenosť z detstva, keď ja som sa zdôverila spolužiačke, že zomrel mi stareček, a spolužiačka že mne zomrel škrečok, to sme boli šiestaci, a ona v tej chvíli zareagovala tak detsky, tak ako vedela, ale ja som ostala v šoku, že ona prirovnáva starečka k škrečkovi. Možno keby som vtedy vedela, že existujú nejakí psychológovia, niekto s kým sa môžem porozprávať bezpečne, išla by som tam. Je fajn zdôveriť sa kamarátom ale nemôžeme očakávať nejakú adekvátnu pomoc, lebo to sú ľudia, ktorí sú v tom inak zainteresovaný. Je dobré okolo seba mať ľudí, s ktorými sa môžem porozprávať ale je dobré vyhľadať aj tú odbornú pomoc. Nebáť sa toho. Spomenula som si na jednu herečku, ktorá bola pustená z psychiatrie a tak otvorene o tom rozpráva, a ona povedala takú jednu vetu že, častokrát niekto povie, že skončil na psychiatrii a lepšie by bolo povedať, že začal na psychiatrii. Je to vlastne začiatok tej pomoci.
Čo môžem teda urobiť ja, ak mám kamaráta, o ktorom si myslím, že s niečím bojuje?
Monika: Niekedy je dobré nahlas hovoriť o tom čo prežívam, že fúha, teraz som úplne v šoku, neviem ako mám zareagovať. Byť autentický a otvorený. Ono si to môžem nacvičiť, ale keď sa mi niekto zdôverí, tá reakcia je spontánna, niekedy zamotaná strachom. Ale ako mu povedať, že zdá sa mi, že toto by bolo na odbornú pomoc… záleží na tom vzťahu. Jedna kamarátka môže mať pocit že som jej pomohla, druhá sa môže uraziť. Keď je to niečo vážne, môžem to povedať niekomu dospelému, aby sa poskytla tomu dieťaťu pomoc.
Rado: Stačilo by aj obyčajné vypočutie. Ale asi to čo očakáva ten, kto sa mi zdôveruje, je že to bude dôverné, bezpečné preňho. Aby cítil tú podporu a vedel, že tie základné veci nebudú prezradené. Pokiaľ sa samozrejme nejedná o zložitejšie veci, napríklad samovražda, to už sa musí nahlasovať. Ale tá dôvera, aby tam bola. Petra chodí do škandinávie na taký tréning otvoreného dialógu a vlastne ide o to zosieťovanie okolo človeka. On sa zdôverí a ešte sa môže opýtať, máš niekoho v rodine, kto ťa dokáže pochopiť alebo to stojí pri tebe? A môžu sa oni dvaja porozprávať. Veľa, veľa pomáha aj to, že mám kamarátov, ktorí ma niekde vytiahnu. Niekedy si aj hovorím, že nie, proste sa mi nechce a potom idem už len z tej spolupatričnosti. Ale som rád, že ma vytiahnu. Potom vystúpení z toho komfortu sa cítim naozaj dobre. Niekedy potrebujeme „vypustiť paru“.
Takže byť otvorený, vypočuť, pozerať sa okolo seba a odporučiť odbornú pomoc keď si myslím, že je to potrebné.
Monika: Možno lepšia otázka by bola, že čo nerobiť. Vysmiať sa, všetkým to povedať, zľahčovať to, banalizovať a tak ďalej.
Rado: Základ je asi viac počúvať ako hovoriť.
Čo si myslíte o názore, že kedysi bol duševne chorých menej?
Monika: Viem, že takýto názor je, ale neviem, že či je ich objektívne teraz viac, alebo je to tým, že kedysi napríklad jedna, dve generácie dozadu boli ovplyvnené vojnou, bola väčšia chudoba a tak ďalej, tak oni vlastne oveľa viac riešili skôr tie základné potreby. Aby sa dokázali najesť, aby mali kde spať a až potom riešili bezpečie, istotu, spolupatričnosť, lásku možno, ale taká tá sebarealizácia, sebarozvoj a tak ďalej, k tomu sa dostávali máloktorí ľudia. Zostávali na tom, že ťažko dreli na poli, aby mali čo jesť, chovali dobytok, zavárali, aby mali aj ovocie na zimu a tak ďalej, takže oni naozaj nemali, keď to tak poviem, čas riešiť to ako sa cítim. Ale keďže my už teraz toto všetko nemusíme riešiť, tak sa môžeme zamýšľať nad tým ako sa cítim. Určite keby sa aj my zahltíme fyzickou prácou nemáme čas, ako by niekto povedal, „premýšľať nad hlúposťami“ Jasné, aj my by sme prežili bez toho, aby sme potrebovali psychológa a nebol by ten život taký plnohodnotný. Možno by sme v sebe nerozvinuli ten najlepší potenciál.
Môžu sa aj mladí ľudia pre pomoc obrátiť na Ligu za duševné zdravie? Konkrétne napríklad prísť na tieto kluby?
Petra: Klub Nezábudka máme vyslovene pre dospelých, čiže 18+. Ak by chceli prísť nejakí mladí, tak je dôležité, aby prišli s rodičom, ako chodia niektoré decká. Ja som dokonca zobrala aj svoju dcéru na jeden klub keď mala prázdniny.
Rado: No ale nezabudni povedať, že ona prišla s iniciatívou. Ona sa chcela ísť pozrieť.
Petra: Áno. Takže v tomto prípade môžu prísť a určite sa môžu obrátiť aj na linku dôvery Nezábudka.
Dobre, ďakujem za rozhovor.
Nikolas Danko, Obchodná akadémia