Náhľad do práce novinára: Rozhovor s Dušanom Mikušovičom o politike, komunikácii s politikmi a objektivite médií
Novinár z Denníka N a moderátor diskusii V redakcii Dušan Mikušovič prijal pozvanie, a zúčastnil sa diskusie, ktorú si môžete vypočuť v podcaste Svet 2.0.
Kto je Dušan Mikušovič?
Dušan Mikušovič pracoval od roku 2013 do konca roka 2014, ako redaktor SME, od začiatku roka 2015 je reportérom Denníka N. Venuje sa domácemu spravodajstvu, politike a médiám, je autorom knihy „Matovič. Premiér v teniskách“. Získal tri Novinárske ceny. Dve v denníku SME, poslednú v Denníku N za text o skladaní tretej Ficovej vlády. Za článok o migrácii balkánskych robotníkov na Slovensku z roku 2017 a príbeh radikalizácie moslimského konvertitu z roku 2019, dostal od poroty Novinárskej ceny čestné uznanie.
Ako prebieha práca novinára?
Moderátorku, tak ako aj nás zaujímal bežný deň novinára. A Dušan Mikušovič prezradil, že jeho ráno začína poradou, kde preberajú o akej téme budú písať, a kto tú danú tému pokryje. On, ako možno čitatelia vedia, sa venuje rozhovorom (nie len) s politikmi. Preto svoj deň trávi oslovovaním respondentov, prípravou a samotným rozhovorom. Ak teda práve nie sú voľby, ktorými sa zaoberá celá redakcia, novinári si musia hľadať témy, ktorými záujmu čitateľov. Ak žiadny rozhovor nemá naplánovaný, píše o historických témach alebo trávi čas spracovávaním zaujímavých príbehov ľudí. Napríklad spomínal na rozhovor s čašníkom, ktorý roky pracoval na úrade vlády. Porozprával mu o tom, ako obsluhoval Britskú kráľovnú Alžbetu 2., keď bola na Slovensku alebo čo robili Vasil Biľjak počas revolúcie. “Bavia ma ľudské príbehy, dejinné príbehy, niečo, čo je iné ako tá denná rutina.”
Komunikácia s politikmi
„Teraz je to komplikovanejšie, keďže Denník N je na zozname nepriateľských médii tejto vlády. No nie je tá situácia tak horúca, ako sa ju politici snažia vytvárať.“ Takto znela odpoveď Dušana Mikušoviča na otázku o komunikácii a vzťahu medzi politikmi a novinára zo „znepriateleného média“. Keďže novinárom je už 10 rokov, s mnohými politikmi, ktorí sú v politike dlhšie, má korektné vzťahy. Takže ak si predstavuje kovbojku, mýlite sa. Hádky v pléne, bohužiaľ, patria k našej politickej kultúre, no Mikušovič prezradil, že v našej národnej rade existuje miesto, kde, tak ako pre politikov aj pre novinárov, platí určitá etika. Týmto miestom je bufet. Dušan Mikušovič opísal situáciu, keď sa v rade na obed stretnú novinári, čestná stráž, ale aj politici, ktorí ešte sekundou pred tým po sebe kričali. Opäť pripomenul, že situácia nie je až tak drsná, ako sa ju snažia politici prezentovať svojej cieľovej skupine. No horšie je, ak sa nenávisť, ktorú šíria politici, prenesie na ľudí.
Kritika a nenávisť
Problém nie je len v politikoch, ktorých taktikou je vytvárať z médií nepriateľov, ale problém je v spoločnosti, ktorá je silno polarizovaná. Majú potrebu napísať do mailu veci, ktoré by mu osobne nenapísali. Ako novinár, dostáva veľa negatívnych správ, ak nie sú veľmi vážne, nerieši ich, vymaže ich, poprípade sa s kolegami na nich zasmeje. Mikušovič sa s takouto komunikáciou stretáva menej častejšie ako jeho kolegyne novinárky, ktorým chodia aj vyhrážky smrťou. “Neviem, čím to je dané, ale mám pocit, že frustráciu si potrebujú vyliať na niekom, koho oni považujú za slabšieho.” Dôležité je, aby sa táto nenávisť nepreniesla na ulicu. Preto on, ak by bol jeden z politikov, bol by opatrnejší, ako sa vyjadruje. Priznal sa, že ťažšie prežíval, keď ľudia napadli lekárov a záchranárov počas pandémie. Pri téme nenávisti voči novinárom, ale aj iným verejným osobám, spomenul vraždu novinára Jána Kuciaka. Z& vraždu novinára je stále obžalovaný, vo viacerých kauzách obvinený, Maroš Kočner. Kontroverzný podnikateľ v Threeme spomínal aj jeho kolegyňu Moniku Tódovú ako dvojku na jeho liste. No napriek všetkému nemá rád fňukanie novinárov o zlej situácii, lebo si myslí, že sú profesie, ktoré to majú ťažšie.
Písanie knihy
Napísať knihu o bývalom premiérovi Matovičovi nebol jeho nápad. “Prišli za mnou z redakcie a opýtali sa ma, či by som nemohol napísať knihu.” Zo smiechom konštatoval Dušan Mikušovič. Keď začínal písať knihu, netušil ako na to, preto sa stretol s Milanom Šimečkom, známom novinárovi, ktorý vydal už viacero kníh.. Ten mu poradil, aby si vymyslel štruktúru a načrtol 12 kapitol. Pri písaní oslovil aj hrdinu knihy, no spoluprácu odmietol. Väčšinou sa stretával s ľuďmi, ktorí pracovali na úrade vlády alebo na ministerstve, a potom si informácie a ,,pikošky” overoval u ďalšieho zdroja. Ďalej si od roku 2010 prečítal jeho facebookové statusy a rozhovory. A tak skompletizoval jeho nespochybniteľný úspech aj pád. Ohlasy boli dobré, no Slováci nemali veľkú chuť čítať o Matovičovi, takže boli radi, keď predali 2000 tlačených kníh.
Objektivita novinárov
“Novinári sa majú snažiť dať priestor viacerým pohľadom, pristupovať k veciam kriticky a byť transparentní, avšak nikto nemôže očakávať od novinára z Postoju, čo je konzervatívne médium, liberálne pohľady. A od liberálneho Denníka N očakávať obhajobu konzervatívnych pozícií.” Takto zdieľal Mikušovič jeho názor na 100% objektivitu, no zároveň povedal, že pri spravodajstve by mali byť novinári, čo najobjektívnejší. O jeho práci vypovedá aj to, že sa mu na rozhovor podarí dostať politika z iného názorového spektra.
Ku koncu prišli na rad aj otázky z publika týkajúce sa najmä frustrácie, ktorú im priniesli voľby a z polarizácie spoločnosti. Tam divákov Dušan Mikušovič ubezpečil, že je to cyklus, ktorým si raz začas musí prejsť každá spoločnosť.